ROMAN BRANDSTAETTER

            Roman Brandstaetter (1906-1987) pochádzal z poľskej židovskej rodiny. Patril ku skupine židov, ktorých prianím bolo vysťahovať sa do Palestíny a tam založiť štát Izrael. Na začiatku druhej svetovej vojny do Palestíny emigroval a tu prežil vojnu. Bol šťastný a vďačný za návrat do zeme svojich predkov, o čom svedčia jeho modlitby vydané ako zbierky básní.

            Kresťanstvo, hoci pochádzal z katolíckeho Poľska, mu bolo vždy cudzie. V jednom zo svojich diel odsúdil konverziu poľského žida Juliana Klaczku, významného básnika, filozofa a diplomata od židovstva ku katolicizmu. Jeho prechod ku kresťanstvu nazval „tragédiou“. Keď písal tieto slová, ešte netušil, že o dvanásť rokov neskôr nájde aj on sám v Kristovi zmysel svojho života.

            Počas svojho pobytu v Palestíne sa dozvedá, že jeho rodičia zahynuli v poľskom koncentračnom tábore v Treblinke. Opúšťa ho manželka, ktorá mu dá najavo, že chce muža, vojnového hrdinu. Mala už dosť manžela, neustále ponoreného do svojich básní a divadelných hier. Nedarí sa mu ani v profesijnom živote. Vďaka jednej zo svojich hier, ktorá bola verejnosťou nesprávne pochopená, je označený za zradcu Poľska a hoci sa snaží očistiť a dokázať svoj vrelý citový vzťah k vlastnému národu, už mu nedôveruje ani poľské, ani židovské prostredie.

            Ostal sám. Nikto ho nepotreboval. S veľkými problémami si nachádza novú prácu v telegrafickej agentúre, ktorú mohol robiť každý, kto ovládal dva jazyky. S Bibliou v ruke, unavený a sklamaný sa túlava uličkami Jeruzalema. Úcte a láske k Biblii ho učil najmä jeho starý otec, známy hebrejský prozaik a humorista. Pred svojou smrťou mu povedal: „Budeš čítať Bibliu, budeš ju milovať viac ako rodičov, viac ako mňa. A keď zostarneš, nadobudneš presvedčenie, že všetky knihy, ktoré si v živote prečítal, sú iba nevydareným komentárom k tejto jedinej knihe.“

            Svetlo do jeho tmy prišlo v jednu noc, keď si po práci prezeral haldy starých týždenníkov. Z jedného vypadla na zem fotografia s reprodukciou sochy Krista z kostola San Damiano v Assisi. Táto socha zobrazovala Krista krátko po jeho smrti. V ten deň s oslepujúcou jasnosťou pochopil zmysel svojho života. „Ten mŕtvy Kristus žil. Pomyslel som si: Boh...“ povedal.

            „Noc v srdci človeka pominie preto, aby zažiarili hviezdy,“ napísal čoskoro. Svätá zem nebola teda len krajinou jeho pádu, ale aj zemou najúžasnejšieho zjavenia jeho života. Cítil sa ako Jonáš, ktorý konečne prestal utekať pred Božím hlasom, ako Nikodém, ktorý počul správu o druhom narodení, ako Šavol z Tarzu, ktorého náhle na ceste do Damašku oslepilo Pánovo svetlo.

            Prijíma krst. Nikdy nemal rád, keď niekto hovoril o jeho ceste viery ako o obrátení. Protestoval: „Ja som sa nemal od čoho obracať. Celý čas som šiel rovnakou cestou. Jednoducho som uznal, že Nový Zákon a Ježiš Kristus sú úplným naplnením prísľubov Zákona Starého.“

            V rokoch 1967-1973 píše svoj najznámejší a najslávnejší román Ježiš z Nazareta, ktorý bol preložený aj do češtiny v roku 2015. „Mal som dojem, že sa pokúšam o nemožné,“ povedal o písaní. Niekoľko ráz musel prácu prerušiť, mal pocit, že všetko by mal vyhodiť a nechať tak. „Nikdy by som sa do tejto knihy nepustil, keby som nestrávil šesť rokov vo Svätej zemi,“ povedal. „V tomto diele som vyjadril veľa vlastných osobných rozporov, nepokojov, rozpoltenosti, obáv a vnútorných roztržiek. Chcel som napísať nielen epopeju o Bohu, ale tiež moje vlastné videnie Boha.“ V tomto zmysle je román Ježiš z Nazareta akýmsi veľmi intímnym vyznaním, pripomínajúcim Vyznania svätého Augustína.

            Aj dva dni pred svojou smrťou Brandstaetter opakuje, že celý jeho 80-ročný život bol nepretržitým tokom zázrakov a nedôsledností: „Človek sa snaží, túži, má svoju koncepciu viery, Boha a služby jemu, On ale má s každým z nás svoje zámery a my musíme dôjsť do bodu, kedy pochopíme, že mu predovšetkým máme načúvať, že každú chvíľu sme vyzývaní k tomu, aby sme rezignovali na dom budovaný z vlastných predstáv a prianí...“ Tiež rád a často citoval Einsteina, že „Pán Boh píše rovno na krivých riadkoch ľudského života.“

            Jedným z jeho posledných prianí bolo, aby do jeho rakvy bol vložený obrázok Ježiša z baziliky San Damiano v Assisi, ktorý vypadol na zem, keď mal službu v telegrafickej agentúre. V tú noc Kristus na neho pozrel spod svojich privretých očí. Brandstaetter chcel mať ten pohľad naveky.